Cassin, Codega a šesť cepínov z konca sveta

Cez dedinu Premana, ktorá leží v horách v tisícoch metroch nad morom, neprejde človek len tak náhodou. Aby tam dorazil, musí na to mať dôvod. Cesta tam totiž končí. Ďalej vedú už len lesné cestičky mieriace na pastviny dobytka a hlbšie do vnútra hôr.

Domy sú tam štíhle a vysoké. Iné by sa do svahov pod Monte Legnone zrejme ani nezmestili. Z diaľky trochu pripomínajú zavesené lastovičie hniezda. Stiesnenými uličkami, ktorými sa často pretiahne len ukričená trojkolka Piaggio, sa už pred šiestimi stovkami rokov niesli rany ťažkých kováčskych palíc dopadajúcich na kusy červeno rozžeraveného kovu. Umenie práce so železom sa v Premane odovzdáva z generácie na generáciu. A majstri kováči tam hore žijú dodnes.

Nicola Codega zapálil oheň vo svojej dielni v centre Premany prvýkrát v roku 1889. V tom istom roku, kedy bola dokončená Eiffelova veža – najväčšie železné dielo sveta. Codega ale pracoval na obyčajnejších veciach. Vyrábal nožnice, nože, kravské zvonce a ozdobné kovanie. Pre svojich susedov a ľudí z údolia – od jazera Como, z Milána aj z Benátok. A ako vytvarovať kov pomocou sedlíkov, oblíkov a zápustiek potom naučil aj svojho syna Antonia.

Jedného jarného dňa roku 1920 Antonio nasadol na bicykel a rútil sa kľukatými cestami dole do Lecca, aby chytil vlak do Milána. Tam, vo vyhlásenej obchodnej galérii Vittorio Emanuele II., položil pred majiteľa obchodu Brigatti šesť horolezeckých cepínov, ktoré cez zimu v otcovej dielni ukoval. Brigatti, že vraj skúsia a uvidia. Antonio sa vrátil do hôr a ani nie za mesiac šklbal začiernenými prstami obálku s odkazom z Milána: „Dodajte ďalších dvadsaťpäť cepínov.“

Dielo mladého kováča z Premany v Miláne zaujalo. Dokonca až tak, že po návšteve istého úradníka talianskych alpských jednotiek dostal Antonio zákazku, kvôli ktorej museli ísť nože a zvonce na dlhú dobu bokom – aby sa vojaci mohli v horách pohybovať bezpečnejšie ako počas tej prvej veľkej vojny, mal armáde ukovať tri tisícky cepínov.

Zlatá éra šiesteho stupňa. Padali posledné alpské prekážky a Riccardo Cassin bol jedným z tých, čo sa odvážili popasovať s kamennými obrami. Jedným z tých, čo prežili. So svojimi druhmi úspešne prestúpil severnými stenami Cimy Ovest di Lavaredo, Piz Badile aj Grandes Jorasses.

Do Premany ale začiatkom štyridsiatych rokov dorazil ako muž rozhodnutý brániť svoju vlasť pred nemeckými okupantmi. Dedina, skrytá v neprístupnom horskom teréne, sa totiž stala hlavnou základňou partizánskeho hnutia v oblasti Lecco. A niekedy v tom čase zbadal Cassin na stenách dielne kováča Antonia Codegy tie remeselne dokonalé cepíny.

Cassin dobre vedel, ako by sa horolezecké vybavenie dalo vylepšiť. Chýbali mu ale kováčske zručnosti a Antoniova zručnosť. Tak jedného dňa zaklopal na dvere jeho dielne v Premane a v ruke držal nákresy štyroch rôznych cepínov. A samozrejme, že nezostalo len pri cepíne.

Cassin sa hore do Premany vracal s novými a novými nápadmi a Antonio podľa jeho návrhov koval skoby, karabíny a ďalšie vybavenie, na ktoré potom razil šesť písmen, čo mali v horolezeckom svete zvuk: CASSIN.

Keď sa Nicola Codega v roku 1889 stal kováčom, mal osemnásť rokov. Antonio ukoval svoje prvé cepíny v dvadsaťjedna rokov. A jeho syn Orazio sa do rodinného podniku zapojil v roku 1959 ešte o rok mladší. Mal dvadsať rokov.

A pretože dopyt presiahol možnosti rodinnej kováčne, v ktorej potom začali pracovať aj jeho bratia Nicolino, Samuel a Benedetto, oslovil Orazio ešte ďalších kováčov z Premany, aby sa zapojili do výroby horolezeckého vybavenia.

Majstri remesla, zvyknutí zákazkám pre bohatých Benátčanov, tak v dielňach pod Monte Legnone začali tvoriť také veci, ktoré horolezcom umožňujú dostať zo seba to najlepšie, čo v nich je.

Dnes tam hore, na konci cesty, ktorá sa najprv dvadsať kilometrov kľukatí v zákrutách, než od jazera Como vyšplhá do hôr, žije vyše dvetisíc ľudí. Veľa ich pracuje priamo pre C.A.M.P. alebo v malých dielňach, ktorých steny opatrujú skúsenosti predchádzajúcich generácií.

A samozrejme, rovnako ako je to bežné všade inde vo svete, aj mladí ľudia z Premany odchádzajú do veľkých miest. Lenže mladí ľudia z Premany odchádzajú, aby sa vrátili. Odchádzajú študovať s vedomím, že sa vrátia tam, kde sa narodili, a začnú pracovať pre C.A.M.P.

A to je práve ten rozdiel - jeden z dôvodov, prečo v Premane vedia zaobchádzať s kovom tak, ako málokto iný.