Gruzínske dobrodružstvo

Pobyt v horách a v panenskej prírode je pre mňa balzam na dušu. Na odporúčanie kamarátov a prečítanie si pár článkov padla voľba na Gruzínsko. Za posledné roky Gruzínsko pocítilo veľký nárast turizmu, tak vraj je najvyšší čas sa tam vydať, skôr ako sa krásne miesta pokazia návalmi turistov.

Letenky sme si s kamarátkou kupovali s dvojmesačným predstihom na konci augusta a leteli sme Praha-Istanbul-Tbilisi. V čase Covidu si človek uvedomí, ako cestovanie predtým bola úplná pohoda. Teraz pociťujem ľahkú nervozitu, ktorý dokument mi bude chýbať a či vôbec odletím. Našťastie stačilo ukázať iba očkovanie a vstupný formulár do Gruzínska a na ceste späť očkovanie a vstupný formulár do SR.

Na letisku v Tbilisi

Cesta do Omalo

cesta do omalo

Pôvodne sme mali letieť tri dievčatá, ale jedna kamarátka ochorela na deň pred odletom, takže sme išli len dve. Treky sme si naplánovali už doma, takže po prílete sme už tak zhruba vedeli, kam a ako sa vypraviť. Na letisku sme zmenili doláre za gruzínske lari. Následne sme sa nechali odviezť taxíkom do centra a dozvedeli sa, že v Tbilisi je všetka hromadná doprava zrušená kvôli pandémii.

Ale spoje maršrutkami do deštinácií mimo hlavného mesta vraj fungujú a tak o 9. ráno na stanici Ortačata nastupujeme na maršrutku a ideme do mesta Alvani. Do rovnakej maršrutky nasadajú aj ďalší dvaja chlapci, ktorí majú namierené na rovnaký trek ako my. Predvolený bod treku bolo mestečko Omalo schované v horách, do ktorého sa dá dostať len poriadnym džípom.

Vodič maršrutky nám zariadil odvoz, takže v Alvani na nás už čakal jeep, do ktorého sme nasadli spoločne s chlapcami a vydali sa na niekoľkohodinovú divokú cestu. Bola to výhoda ísť s nimi, lebo prenájom auta nie je úplne najlacnejšia záležitosť, a tak sme si cenu za odvoz rozpočítali. Pri nástupe do jeepu sme poprosili vodiča, či by nás ešte neodviezol do nejakého obchodu, kde sa dá zohnať plynová bomba. Po chvíľke nám pribrzdil pri rybárskych potrebách a tam sme bombu zaobstarali.

Neskoro popoludní sme došli do cieľa. Omalo je krásna kamenná dedinka s pár krčmičkami a kostolom nad dedinou. Vedľa na lúke sme si postavili stan a išli si prejsť dedinku a ochutnať prvé gruzínske jedlo a víno.

Lezenie ma pokúša všade :-)
 

Omalo je krásna kamenná dedinka

s kostolom nad dedinou

Miestna gastronómia nám veľmi chutila, a dokonca rozumeli „nie mäso“, pretože ho od detstva nejem a urobili mi vegetariánske dobroty. Najväčšie miestne špeciality sú chačapuri (miska alebo placka z cesta plnená syrom a vajíčkom), čurčchela (orechy na povrázku namočené v zmesi vínnej šťavy a múky), khinkali (plnené knedličky buď s mäsom alebo syrom) a paradajkový šalát s vlašskými orechami. S komunikáciou s miestnymi to bolo trochu zložitejšie, ale nakoniec sme sa vždy rukami nohami dorozumeli.

Miestne špeciality ma dostali...

Trek Omalo - Shatili

Ďalší deň ráno nasadzujeme batohy na chrbát a vydávame sa na 75 km dlhý pochod po Kaukaze do mestečka Shatili. Trek nám zabral 4 dni.

Prvý deň bol pochod dlhý, ale nie veľmi do kopca, takže na rozhýbanie tela a zvyknutie si na ťažký batoh to bolo ideálne. Míňali sme niekoľko dedín a prešli si dedinku Dartlo. Počas cesty nechýbala kúpačka v rieke a večer sme si postavili stan pri rieke a z vyplaveného dreva sme si urobili ohník.

V dedine Dartlo

Druhý deň sme sa po ceste museli zaregistrovať na vojenskej stanici (sme blízko hraníc s Ruskom) a ďalej sme už pokračovali panenským údolím, kde nikde nikto nebol. Len sem tam nejaké stádo kráv.

Panenské údolie bez živáčka - len sem tam stádo kráv

Rock Point na cestách :-)

Tretí deň bol najnáročnejší a museli sme vyjsť do sedla Atsunta Pass v 3 431 m. Po ceste nás zastihla búrka a dážď, ale Gore-Tex oblečenie nás ochránilo pred dažďom a tak nám nič nebránilo pokračovať v ceste ďalej. Po dosiahnutí sedla krajina nabrala iné rozmery a mali sme úžasné výhľady na okolité kopce. Večer sme došli pod sedlo, kde sme si za odmenu dali pár lokov slivovice a dry food a kochali sa nočnou oblohou plnou hviezd.

Ďalší deň nás čakal veľký zostup. Po ceste sme míňali ďalšiu vojenskú stanicu, kde sme odovzdali registráciu. Keď sme po niekoľkých hodinách zišli do údolia, tak sme sa osviežili kúpaním v rieke a v ďalej naším smerom cesty sme videli čiernu hradbu mrakov. Pokračovali sme v ceste a okrem desivého temna sme stretli ešte desivejšieho psa, ktorý strážil stádo kráv a úplne nás vyštekal preč. Adrenalín nám stúpol z nuly na sto a vôbec sme nevedeli, ako pokračovať ďalej. Okolo psa sme si už netrúfali prejsť znova, ale iná cesta v údolí neviedla.

Krásna príroda nás uchvátila

Nakoniec sme sa rozhodli zísť cestou necestou k rieke. Tu sme preliezli po spadnutom strome a po druhej strane brehu sme preliezali husté krovie. Následne sme museli ešte párkrát prebrodiť rieku, a aby toho nebolo málo, tak prišla búrka. Lejak, krúpy, my v kroví a číhajúci pes. Prišlo nám to všetko také bláznivé, že sme sa tomu smiali. Psa sme nakoniec úspešne obišli, ale stálo nás to utopenú solárnu powerbanku a 1,5 hodiny

Úplne premočené sme prišli do dediny, kde sme sa posadili do krčmičky, kde nikto nebol. Nakoniec ju kvôli nám otvorili a uvarili nám výbornú večeru. My sme sa prezliekli do suchého a čakali až prejde búrka. Búrka nechcela a nechcela prestať. Trvala už asi tri hodiny a stále sa nám blýskalo nad hlavou. Chvíľku sme zvažovali, či miestnych nepoprosíme o nocľah. Ale nakoniec sme sa obliekli do nepremokavého oblečenia a už skoro za tmy vyrazili ďalej. Počas hodiny sme vyšli z búrky. Ešte som nikdy predtým nevidela zaseknutú búrku na jednom mieste.

Hurá smer Shatili

Ďalší deň sme došli do Shatili, kde sme zistili, že odtiaľ jazdí maršrutka raz za týždeň a tá išla práve včera. Hovorili sme si, že sa nič nedeje. Pôjdeme ďalej a budeme stopovať. Lenže za dve hodiny neprešlo jedno jediné auto. Iba jedno, ale v opačnom smere. To sa nám podarilo stopnúť a tí nás zviezli späť do Shatili. Vydala som sa do dediny a stretla pána s autom, ktorý hovoril anglicky. Šťastie!

Za desať minút odchádza a môže nám ponúknuť jedno miesto v kufri a jedno vzadu v aute. Berieme čokoľvek! Šťastná som sa napchala do kufra a išlo sa. Lenže som netušila, že cesta trvá 3 hodiny šialenými zákrutami. Už pár rokov sa mi v aute robí zle a tak to bolo aj teraz. Musela som poprosiť, nech zastaví a s Esterkou sme si miesta vymenili. Na sedačke to bolo o dosť lepšie a medzitým sa urobilo zle aj Ester. Ale je to drsné dievča a zvládla to! Pán nás vysadil na križovatke kúsok od mestečka Anuri a ďalej sme pokračovali stopom do Kazbegi.

Kazbegi – Kazbek

Za tmy sme dostopovali do mesta Kazbegi. To leží na hlavnej trase z hlavného mesta Tbilisi do Ruska, takže nebol problém sa tam dostať. Kazbegi bol ďalším východiskovým bodom nášho už len dvojdňového treku do basecampu pod horu Kazbek. Ibaže ide o pomerne veľké mesto a nevedeli sme, kde prespať. Ale všetko sa vyriešilo počas chvíľky od príchodu na námestie.

Odchytil nás tam taký starší taxikár Vasil a ponúkol nám, že nás odvezie nad mesto ku kostolíku Najsvätejšej Trojice. Nemám to rada, keď sa na mňa hneď po príchode na nové miesto niekto nalepí a niečo mi dookola ponúka, ale nakoniec mi to neprišlo ako zlý nápad nechať sa vyviezť nad mesto, a tým by sme aj ďalší deň ušetrili minimálne hodinu a pol do kopca. Takže sme sa s Vasilom dohovorili, že si skočíme nakúpiť a vyrazíme.

Lenže po ceste sme zistili, že cesta je zatvorená zamknutou závorou. Chvíľku s ňou Vasil zápasil, ale keď zistil, že zamknutú závoru neuzdvihne a ani neodvalí poltonové balvany okolo závory, tak to vzdal. Hovorili sme mu, že to dôjdeme, ale on na nás, že pozná ešte jednu tajnú cestu nahor. Bola to tá najkamenitejšia cesta, po ktorej som kedy išla. Každú chvíľu nejaký kameň práskol do podvozku a mne sa chcelo za to auto plakať. Ale nakoniec nás Vasil doviezol ku kostolíku a my si tam na lúke postavili stan.

Pod horou Kazbek

Ráno nás čakal krásny výhľad. Po raňajkách sme vyrazili nahor a vnímali sme, že trek je veľmi populárny a oproti predchádzajúcemu treku je tu veľa ľudí. Nasadili sme rýchle tempo a o druhej sme boli v základnom tábore. Unavené, ale spokojné sme pozorovali lezcov, ktorí sa chystajú na vrchol alebo sa z neho práve vracajú.

Bol krásny deň a my sme už boli poriadne unavené. V neďalekej horskej chate sme si kúpili pivo a rozprávali sa s ľuďmi. Popoludní sme sa išli ešte naľahko prejsť a mala som pocit, že keď idem bez batohu, tak lietam. Večer sme sa rozprávali s chlapcami z Poľska, ktorí sa chystali na vrchol (5 054 m nm). Nás by to tiež lákalo, ale už sme na to nemali čas. Vďaka Bohu…

Kazbek a ja v celej kráse :-)

Pohodička - opaľovačka a pivečko po...

Deň po našom odchode spadla tesne pod vrcholom lavína a zavalila a zranila veľkú skupinu ľudí. Našťastie naši známi chlapci z Poľska sú v poriadku. Vlastne ani neviem, či by ma tento vrchol lákal. Bolo tak veľa turistov a množstvo outdoorových agentúr, ktoré sprostredkovávajú výstup na vrchol a keď je niekde a hlavne v horách veľa ľudí, tak to pre mňa stráca kúzlo. Ďalší deň sme zbehli dole do Kazbegi a po obede sme išli skúsiť autostop do Tbilisi. Opäť šťastie a po 15 minútach nám zastavuje pán, ktorý ide do centra Tbilisi.

Takému malému lezeniu pri treku pod Kazbekom som opäť neodolala...

Tbilisi

Poslednú noc a deň sme strávili v hlavnom meste. Navštívili sme ako historickú časť, tak aj modernú. Centrum mesta sa nám veľmi páčilo. Tento deň bolo veľké teplo, takže sme sa išli vykúpať do Tbilisi sea. Večer sme zašli na vodnú fajku a koktail a tým sme zavŕšili našu 10-dňovú výpravu.

Kúpanie v Tbilisi sea